Jozef Feranec bol 14. banskobystrický katolícky biskup. Gymnázium absolvoval v Banskej Bystrici, kde bol jeho spolužiakom aj hudobný skladateľ Ján Cikker. Kňazskú vysviacku prijal po štúdiu v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v našom meste (18. 12. 1932). Ako duchovný pôsobil v Detvianskej Hute, Trubíne, Koši a vo Zvolene. Po nástupe komunizmu bol za vieru internovaný v tábore v Močenku (1950 – 1952). Po dvoch rokoch sa opäť dostal do pastorácie a pôsobil na farách v Partizánskom, Slovenskom Pravne, v Kláštore pod Znievom a Martine. Do Banskej Bystrice sa vrátil po biskupskej vysviacke (3. 3. 1973). Ako nástupca apoštolov si vybral heslo „Dobro, pokoj, nadovšetko láska“. Za blízkeho spolupracovníka si k sebe vybral veľkú autoritu – kanonika Imricha Ďuricu. Napriek tomu, že do jeho príchodu bolo biskupstvo 23 rokov osirelé, obratnou diplomaciou, neraz kombinovanou s kompromismi voči vtedajšiemu režimu, podarilo sa mu udržiavať čulý život Cirkvi, aj keď len za kostolnými múrmi. Na vysokej úrovni držal liturgiu vrátane spevu. Za hlavného organistu si vybral vynikajúceho hudobníka Albína Sakáča. Pustil sa do rekonštrukcie Katedrály sv. Františka Xaverského aj do obnovy sakrálnych predmetov a historických obrazov. Korektné vzťahy udržiaval s predstaviteľmi iných cirkví, a tiež s mocnými štátu a mesta. Z celospoločenského hľadiska mal zásluhu na zriadení Slovenskej cirkevnej provincie (od roku 1978), ktorej ustanovením pápež Pavol VI. zosúladil hranice katolíckych biskupstiev s hranicami Slovenska. Zaslúžil sa o distribúciu detskej ilustrovanej Biblie v slovenskom jazyku. Vydobyl od režimu ústupky pre pôsobenie ženských reholí aspoň v limitovanej forme. Dbal, aby boli per- sonálne obsadené farnosti a dosiahol, aby duchovných, ktorým štát zakázal činnosť, dostal naspäť do pastorácie. Pápež Ján Pavol II. prijal Ferancovu povinnú abdikáciu z dôvodu vysokého veku (1987), avšak so zdôvodnením „nunc pro tunc“ (teraz pre potom), takže ostal pôsobiť až do roku 1990. Po penzionovaní sa rozhodol zostať v Banskej Bystrici. K mestu a jeho obyvateľom mal hlboký vzťah, čo prejavoval aj navonok. Mestské zastupiteľstvo mu už ako dôchodcovi venovalo svoju prvú cenu. Oslobodený od úradných povinností pokračoval v pastorácii najmä spovedaním a návštevami chorých. Do smrti si uchoval bystrú myseľ, záujem o človeka, zvlášť o mladých, a eleganciu v správaní. Zomrel po krátkej chorobe. V deň pohrebu zasadalo zhodou okolností mestské zastupiteľstvo, ktoré primátor Ján Králik na čas konania rozlúčky prerušil. Podľa biskupovej vôle ho pochovali na cintoríne v Pobedime vedľa jeho rodičov.