V rokoch 1853 – 1859 študoval na gymnáziu v Levoči, potom v Banskej Bystrici (maturoval 23. júla 1861), kde ďalej pokračoval v štúdiu v teologickom seminári (1861 – 1863). Písal básne a pracoval v študentskom literárnom spolku Kolo (zostavil básnickú zbierku Jarnie kvety). Už počas štúdia publikoval v novinách Cyrill a Method a Pešťbudínske vedomosti a komponoval hudobné skladby. Biskup Štefan Moyses podporoval talentovaného Bellu a umožnil mu v rokoch 1863 až 1865 pokračovať v štúdiu teológie i hudby v Pázmáneu vo Viedni. V rokoch 1865 až 1869 pôsobil v Banskej Bystrici ako správca a kaplán v katedrálnom kostole a učiteľ hudby a spevu v teologickom seminári. Za kňaza tu bol vysvätený v roku 1866. V tomto období bol Bella už uznávaný skladateľ katolíckej duchovnej hudby v duchu cecilianizmu (Christus factus est, Adoramus, Haec dies, Tu es Petrus). Matičný národný duch v meste v čase pôsobenia biskupa Štefana Moysesa významne ovplyvnil Bellovo národné cítenie, jeho názory i hudbu (Slovenské štvorspevy pre mužský zbor, Staroslovenský Otčenáš, Ejhľa, kňaz veliký, Hospodine pomiluj ny). Jeho zbory zneli na veľkolepej celoslovenskej slávnosti tisícročnej pamiatky príchodu vierozvestov Cyrila a Metoda na Slovensko v Selciach pri Banskej Bystrici 31. mája 1863. Názory na slovenskú hudbu publikoval v časopisoch (Myšlienky o vývine národnej hudby, Letopis MS II., 1873 a i.). V rokoch 1869 – 1881 pôsobil v Kremnici ako mestský kapelník a regeschori – vyučoval hudbu, organizoval koncerty, na ktorých účinkoval ako člen kvarteta aj ako dirigent. Tu skomponoval viacero lyrických piesní na nemecké texty (Was du mir bist, Mein Friedhof a i.), Sláčikové kvarteto e mol „Uhorské“, Omšu b mol pre mieš. zbor a orchester, Koncertnú predohru Es dur, symfonickú báseň Osud a ideál. Vzdal sa kňazského povolania, konvertoval a v rokoch 1881 – 1921 účinkoval ako evanjelický kantor v rumunskom meste Sibiň. S veľkým zborom a orchestrom tu uvádzal významné diela európskych skladateľov hudobného klasicizmu a romantizmu, vrátane svojich súčasníkov, usporadúval komorné i chrámové duchovné a organové koncerty. V Sibini skomponoval alebo dokončil svoje vrcholné diela: Sonátu b mol pre klavír, Sláčikové kvarteto c mol a operu Kováč Wieland. V rokoch 1921 – 1928 žil ako dôchodca vo Viedni, odkiaľ sa presťahoval do Bratislavy. Jeho tvorba obsahuje aj mnohé ďalšie diela – zborové (Sviatok Slovenska, To deň, Ohlas, Orol vták), klavírne (Variácie na ľudovú pieseň Pri Prešporku na Dunaji, Sonatína e mol), komorné a vokálno-inštrumentálne (Jánošíkova svadba, Divný zbojník). Dožil sa pôct a uznania; v roku 1926 mu Univerzita Komenského udelila čestný titul doktor honoris causa. Jeho syn Rudolf Henri Bella bol skladateľom a dirigentom, dcéra Augusta Krafftová-Bellová koncertnou speváčkou a učiteľkou spevu. Na počesť velikána slovenskej národnej hudby nesie od roku 1992 jeho meno Konzervatórium Jána Levoslava Bellu na Skuteckého ulici č. 27 v Banskej Bystrici.