Vyrastal v Banskej Bystrici, jeho otec, Jozef Stračina, tu mal písmomaliarsku firmu, matka bola krajčírka. Hu-dobný talent prejavoval už od detstva, v Hudobnej škole sa učil hre na klavíri a akordeóne. V rokoch 1955 – 1960 vyštudoval hru na akordeóne a kompozíciu na Konzervatóriu v Bratislave, kde do roku 1965 pokračoval v štúdiu hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Žil v Bratislave ako umelec v slobodnom povolaní. Od roku 1990 bol predsedom Spolku hudobného folklóru Slovenskej hudobnej únie a členom rady SHÚ, pôsobil ako člen v porotách folklórnych súťaží. Po celý život zbieral, nahrával, študoval a spracovával ľudovú hudbu z rozličných regiónov Slovenska. Vytvoril desiatky kompozícií a réžií pre profesionálne i amatérske folklórne súbory (SĽUK, Lúčnica, PUĽS v Prešove, Ma-rína vo Zvolene, Liptov v Ružomberku a i.). Nahrávky jeho spracovania folklóru získali mnohé významné ocenenia na medzinárodnej súťaži rozhlasových nahrávok „Prix de musique folklorique de Radio Bratislava“, na ktorú od roku 1999 nadviazala súťaž „Grand Prix Svetozára Stračinu“. Je autorom zvučiek pre viaceré folklórne festivaly. V 60. rokoch 20. storočia začal komponovať scénickú hudbu pre avantgardne orientované divadelné súbory a pantomímu Milana Sládka, neskôr sa stal vyhľadávaným tvorcom hudby k televíznym inscenáciám (Rysavá jalovi-ca, Vrchárska balada, Horali, Nepokojná láska I.-III., Sváko Ragan I.-III., Jerguš Lapin, Alžbetin dvor I.-VI.) a ku krát-nym i celovečerným filmom (Nevesta hôľ, Zajtra bude neskoro, Deň, ktorý neumrie, Trofej neznámeho strelca, Pacho, hybský zbojník, Noční jazdci, Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete, Neďaleko do neba a i.). Spolup-racoval s významnými filmovými režisérmi (A. Lettrich, Š. Uher, I. Teren, M. Hollý, M. Slivka, M. Ťapák, J. Zachar a i.) a choreografmi (Š. Nosáľ, J. Kubánka, M. Mázorová, J. Jamriška, D. Struhár a i.). Vyhľadával autentických nositeľov ľudovej hudby a bol iniciátorom a editorom mnohých zvukových záznamov. Nahrávky piesní a hudby z Oravy, Liptova, Pohronia, Podpoľania, Kysúc a Terchovej na gramoalbumy, ktoré nesú pečať Stračinovej snahy o prirodzenosť a originalitu autentického prejavu interpretov, vznikali v rozhlasovom štúdiu v Banskej Bystrici. Spracoval a do zvukovej podoby oživil aj historické hudobné pramene v dielach Betle-hemský večný salaš (podľa zbierky A.Kmeťa) a Bardejovské pastorely (podľa Anonymu z 18. storočia). Svoje úva-hy a znalosti zo štúdia a hlbokého poznania ľudovej hudby prezentoval v cykle banskobystrického rozhlasového štúdia „Hudobné dedičstvo“, ktoré boli rozhovormi s redaktorom Jurajom Dubovcom (knižne vyšli v roku 1997). V kompozičnej práci často využíval melodicko-harmonické a rytmické štruktúry zo slovenského folklóru a v orchestrálnej inštrumentácii uplatňoval aj ľudové hudobné nástroje (pastierske trúby, píštaly, fujara, korbáče a iné perkusie). Podľa charakteru a účelu skladby využíval techniku zvukovej montáže a elektronické dotvorenie zvuku. Vo svojich dielach tak dosiahol osobitú dynamickosť, priestor, farebnosť a emocionalitu, ktoré sú pre jeho kompozičný štýl nezameniteľné. Svetozár Stračina sa svojou skladateľskou a organizačnou prácou významne zaslúžil o zachovávanie autentic-kého folklóru s dôrazom na regionálne odlišnosti a špecifiká a o rozvoj moderného folklorizmu. Zanechal množ-stvo hodnotných diel s originálnou hudobno-estetickou poetikou s uplatnením prvkov slovenskej ľudovej hudby. Zomrel počas práce na partitúre nového programu pre SĽUK Haravara. Na svoju žiadosť je pochovaný pri svojom otcovi na mestskom cintoríne v Banskej Bystrici, do ktorej sa vždy rád vracal pracovne i k rodine. Veľká časť jeho pozostalosti je uložená v Múzeu ľudového tanca Stredoslovenského múzea a v ŠVK-Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici.