Viliam Pauliny sa narodil v národne uvedomelej roľnícko-remeselníckej rodine. Už v mladosti chápal realizmus uvedomelého Turca a to, že cesta k politickej slobode musí byť budovaná vzdelanosťou a hospodárskou nezávislosťou. Študoval na Gymnáziu v Kremnici, kde však nemohol zotrvať pre svoje národné presvedčenie. Vyštudoval preto Obchodnú akadémiu v Prahe (1896 – 1898). Tu sa pridal k členom slovenského akademického spolku Detvan. Patril medzi slovenských hlasistov, ideovo inšpirovaných Masarykom. Osobne sa stretával s Vavrom Šrobárom, M. R. Štefánikom a ďalšími významnými dejateľmi. Prax v bankovníctve začal v roku 1898 ako úradník v Tatra banke v Martine a od roku 1902 v novozaloženej Zvolenskej ľudovej banke. Svojou svedomitou prácou ju pozdvihol na vážený, prosperujúci a hospodársky dobre fungujúci ústav. Okolo tohto peňažného ústavu sústredil hospodársky a národný život Stredoslovenského kraja, snažiac sa prebudiť roľnícky ľud k národnému povedomiu proti útlaku maďarskej vlády. Viliam Pauliny bol vodcovskou osobnosťou s nezlomnou vôľou zachraňovať pre národ duchovné i hmotné hodnoty, neľakajúc sa odporu a protivenstva neprajníkov. Bol medzi martinskými deklarantmi v októbri 1918 a stal sa členom prvého revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Bol celou dušou zástancom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zastával mnohé vysoké funkcie v štátnych aj vo verejných hospodárskych inštitúciách. Národovectvo chápal ako službu československej myšlienky a slovanstvu vôbec. Ideál českoslovanský a slovanský videl stelesnený v Sokole. Po roku 1918 fúziou viacerých peňažných ústavov založil v Banskej Bystrici Národnú banku, kde pôsobil od roku 1920 ako jej riaditeľ a od roku 1923 ako predseda správnej rady. Bol dôležitou osobou pri konsolidácii Československej republiky a slovenského peňažníctva. Bol zakladateľom a predsedom správnej rady účastinnej spoločnosti Stredoslovenské elektrárne. Od roku 1923 bol predsedom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici. Presadzoval vytvorenie lepších podmienok hospodárskeho života na strednom Slovensku, žiadal širšiu koncepciu pre rozvoj podnikania, daňovú morálku, ako aj spoluprácu poľnohospodárstva s priemyslom a obchodom. Bol členom predsedníctva Národohospodárskej župy stredoslovenskej, organizátorom sokolského hnutia, predsedom Klubu česko-slovenských turistov… V roku 1938, keď išlo o záchranu československej myšlienky a politickej jednoty, bol zvolený za mešťanostu – starostu Banskej Bystrice. Ale rozbitím ČSR bol odvolaný zo všetkých verejných funkcií a ako generálny riaditeľ Národnej banky, úč. spol. v Banskej Bystrici, daný v roku 1940 do výslužby. Sklamaný vývojom situácie sa po prevrate v októbri 1938 utiahol do úzadia. Patril k iniciátorom protifašistického odboja na Pohroní. Bol vedúcim politickej ilegálnej skupiny v Banskej Bystrici, v úzkej spolupráci s Dr. Vavrom Šrobárom a ostatnými politickými a vojenskými pripravovateľmi povstania. Bol členom povstaleckej SNR (od 1. 9. 1944) a povereníkom pre financie (od 5. 9. 1944) v Banskej Bystrici. Po potlačení SNP bol 14. 11. 1944 zatknutý v Banskej Bystrici nemeckou bezpečnostnou políciou, 21. 11. 1944 prevezený do Bratislavy a odtiaľ spolu s generálmi Viestom a Golianom 26. 12. 1944 odtransportovaný do Berlína. V Nemecku pravdepodobne roku 1945 aj zomrel. V roku 1946 bol in memoriam vyznamenaný Radom SNP I. triedy. Z rodinných príslušníkov sú známi: otec Ján Pauliny, matka Anna, rodená Čierna, a manželka Oľga, rodená Izáková. V Banskej Bystrici dodnes žijú jeho potomkovia. V roku 1947 mu bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa z tmavého mramoru, umiestnená na priečelí budovy č. 23 na Námestí SNP v Banskej Bystrici, kde Viliam Pauliny žil a pôsobil. Dnes je sídlom Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja. „Bol vodcovskou osobnosťou s nezlomnou vôľou zachraňovať pre národ duchovné aj hmotné hodnoty“.