Ing. Jozef Opletal, Dr. h. c. študoval najprv na Reálnom gymnáziu v Prostějove, v rokoch 1882 – 1886 na Lesníckom odbore Vysokej školy pôdohospodárskej vo Viedni. Považuje sa za klasika československého lesníctva, ktorý značnou mierou prispel k jeho rozvoju. Po ukončení štúdia začal pracovať na Lesnom úrade lichtenšteinského majetku v Ratajoch nad Sázavou. Roky 1887 až 1919 sú jeho dôležitým životným obdobím na majetkoch bukovinského Grécko-orientálneho náboženského fondu v Černoviciach v Podkarpatskej Rusi. Pôsobil tu najskôr ako lesný zariaďovateľ, potom ako vedúci dopravného oddelenia a napokon inšpekčný úradník. Za 32 rokov tunajšieho pôsobenia úplne zmenil tvárnosť tamojších porastov a povzniesol ich na maximálny stupeň hospodárskeho sprístupnenia a využitia. Pre spomenutý lesný majetok Opletal vypracováva a uskutočňuje obšírny investičný program s výstavbou 230 km lesných železníc, 510 km tvrdých lesných ciest, 660 km zemných ciest a 3 100 km chodníkov. Tvrdo presadzuje, aby sa drevná hmota spracovávala v réžii a nezadávala veľkokupcom dlhotrvajúcimi exploatačnými zmluvami. Po vzniku ČSR sa vracia do vlasti; od roku 1919 je menovaný za prvého riaditeľa Štátnych lesov a majetkov v Banskej Bystrici. Neobyčajnú pozornosť tu venuje pestovaniu lesov, ťažbe a ochrane lesa, opravuje cesty a budovy, rekonštruuje píly na Horehroní. Na lesných železniciach zavádza prevádzku podľa bukovinského vzoru a dáva tiež podnet k riešeniu osadníckej otázky na Horehroní. Opletal presadzoval hospodárenie štátnych lesov vo vlastnej réžii. Zabránil exploatačným ťažbám dreva na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, pre ktoré vypracoval komplexný program štátnych investícií do lesného hospodárstva. Od roku 1921 ho povolali do Prahy a menovali za generálneho riaditeľa Štátnych lesov a majetkov pri Ministerstve pôdohospodárstva v Prahe. Vo funkcii generálneho riaditeľa v Prahe odmietol ministrovi pôdohospodárstva Staňkovi podpísať exploatačné zmluvy na lesy na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Vo svojej práci „Paměti“ píše: „... tento návrh v súvislosti s ťažbou lesa neznamená nič iné, ako ďalekosiahle prepachtovanie Štátnych lesov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi súkromnému veľkokapitálu.“ Aj s novým ministrom pôdohospodárstva Milanom Hodžom sa dostal do ostrého rozporu pre machinácie drevoobrábacej spoločnosti s drevom oravského komposesorátu. Aj toto malo svoj podiel na jeho odchode z funkcie; ako šesťdesiatročný presedláva na pedagogickú oblasť. V rokoch 1923 – 1934 prednáša v lesníckom odbore Vysokej škole zemědelskej v Brne. Jeho odborom bola lesná ťažba a dopravníctvo. Je autorom knižných publikácií o hospodárení s drevom v Bukovine a stavebno-dopravných investíciách v lesnom hospodárstve. Za svoju prácu bol vyznamenaný Radom cisára Františka Jozefa, Radom Hviezda Rumunska a Radom sv. Sávu. Pri odchode do dôchodku v roku 1934 dostal čestný doktorát. Zomrel vo veku 90 rokov.